Pre ľudí, ktorí sa pohybujú v tejto oblasti by nemalo byť novinkou, že zlé držanie tela nemusí automaticky znamenať bolesť. Áno je to tak, štúdie to nekompromisne potvrdzujú a potvrdzuje mi to aj moja prax. Napr. niekto má veľmi výraznú skoliózu a bolesť skoro necíti, niekto zas malú a plače od bolesti. To isté sa týka aj odchýlok v sagitálnej rovine ako zvýšená lordóza či kyfóza.

V poslednej dobe som ale zaregistroval názory a štúdie, ktoré podľa mňa zľahčujú okolnosti ohľadom postúry a naznačujú, že na nej ani toľko nezáleží. Na jednej strane som na 100% presvedčený tým, že zlé držanie tela sa automaticky nerovná bolesti. Na druhej strane však neznamená, že túto problematiku treba zľahčovať a tvrdiť, že zlá postura neexistuje, pretože každý je iný a jedinečný. Potom by sme rovno mohli zavrhnúť zákony fyziky a tiež účinky gravitácie na našu štrukturálnu integritu.

V tomto článku som hľadal odpovede hlavne na otázku, prečo chybné držanie tela často nespôsobuje bolesť, čo som spísal do 7 bodov, ktoré by ste určite mali o držaní tela vedieť.

1. Štrukturálne odchýlky medzi ľuďmi

Prvým dôvodom, prečo na prvý pohľad chybné držanie tela nespôsobuje bolesť je, že každý má jedinečnú štruktúru. Každý má svoj charakteristický pohyb, postúru, variácie medzi jednotlivými štruktúrami. Viete sami, že určitého človeka dokážete spoznať už z diaľky, podľa toho ako sa hýbe a ako stojí. Asymetria a nezvyčajnosti sú pravidlom, nie výnimkou. Každý má iný sklon panvy, zakrivenia chrbtice, hĺbku bedrových kĺbov, dĺžku a tvary jednotlivých kostí. Veľkosť a tvar kostí do určitej miery diktujú najefektívnejší a najpohodlnejší spôsob ako stáť, sedieť a hýbať sa. Preto pre niekoho môže byť väčší predný sklon panvy normálny a pre druhého nie. Preto niekto pri hlbokom drepe musí viac rozkročiť nohy a druhému stačí málo. Niekto je gymnasta a spraví bez problémov šnúru a druhý to môže trénovať koľko chce a bude si skôr ubližovať a „páčiť“ svoje bedrá. Práve preto hneď nerobím závery z toho čo vidím, ale som viac opatrný a zahrniem do môjho rozhodnutia viacero faktorov.

„To čo je pre niekoho dysfunkčné postavenie, môže byť pre druhého optimálne.“

2. Adaptácia tkanív

Teória, že chybné držanie tela spôsobuje bolesť je založená na myšlienke, kedy sa kladie nadbytok mechanického stresu na tkanivá, čo spôsobuje mikro poškodenia, ktoré sa za určitý čas nahromadia. Aj keď to dáva zmysel, zlyháva to na jednom predpoklade, že tkanivá majú schopnosť adaptácie. Tak ako vaše svaly zosilnejú, ak sú vystavené dostatočne veľkým váham, tak i kĺby, väzy a šľachy sa adaptujú, aby odolali stresu. Takto následne vytvárajú konkrétne postúry. Možno ste sa už s niečím podobným stretli, že u niekoho začala bolesť krížov, ktorá pretrvávala niekoľko týždňov či mesiacov a neskôr zmizla „z ničoho nič“.

3. Psychika

Bez pochyby mnoho chronických bolestí má i psychologickú príčinu, ale z môjho hľadiska sa význam psychológie pri bolestiach, hlavne chrbtice, často veľmi preceňuje. Dr. Ellen Thompson (1997) vymyslel na to celkom dobrú frázu „bankrupt expertise“, čo v preklade znamená skrachovaný odborník. Označuje tým odborníkov, ktorí nie sú schopní u pacienta dosiahnuť zlepšenie stavu a vinia za to psychiku pacienta. Samozrejme, že každý má iné vnímanie bolesti a na percepciu bolesti vplýva mnoho faktorov. Jeden z najdôležitejších je, že bolesť môže spustiť aj faktor, ktorý priamo nesúvisí s bolesťou. Možno ste už počuli frázu „neurons that fire together wire together“. V preklade niečo ako: Neuróny, ktoré spolu pracujú sa nakoniec spoja“. Tzn., že ak ste si bolesť spojili s určitou aktivitou, napr. s prácou, ktorá môže spôsobovať bolesť, onedlho váš mozog začne spájať pracovné prostredie s bolesťou až do takého bodu, kedy môžete cítiť bolesť už len ak sa ocitnete v práci alebo dokonca už len ak na prácu pomyslíte. Navyše sa ukázalo, že emocionálne stavy ako hnev, depresia, úzkosť znižujú toleranciu na bolesť. Celkovo, nerobím unáhlené závery a neviním pacienta s chronickou bolesťou. Treba zvážiť ako vplýva psychika na bolesť, ale skôr si myslím (aj z osobnej skúsenosti), že bolesť oveľa viac vplýva na psychiku a asi mi väčšina ľudí dá za pravdu.

4. Poškodenie tkaniva sa nerovná bolesti

„Ak si chcete ospravedlniť to, prečo operovať nadhadzovača v baseballe, urobte mu MRI.“ (James Andrews, 2011)

Perfektne to vystihol tento americký ortopéd, ktorý je zástancom tvrdenia, že MRI sa zneužíva. Aj keď chybné držanie tela spôsobuje poškodenie tkanív, poškodenie tkaniva sa automaticky nerovná bolesti. Existuje mnoho štúdií o prítomnosti rôznych druhov poškodení tkaniva u ľudí bez bolesti. Tie zhodne potvrdzujú, že vysoké percento (20-50%) ľudí bez bolesti chrbta, ramien alebo kolien majú herniu disku, natrhnutú rotátorovú manžetu alebo trhlinu v menisku, čo je väčšinou dosť dobrá zámienka na operáciu. Faktom je, že ak ste starší ako 30 rokov, máte veľkú šancu, že vám niekde nájdu vážne poškodenie aj v miestach, kde bolesť nepociťujete. Preto objavenie hernií disku alebo protrúzií pomocou MRI u ľudí s bolesťami chrbta môže byť často náhodné.

5. Fyzika, gravitácia a štrukturálna integrita

Ak vám niekto povie, že na držaní tela nezáleží, tak buď dotyčný nie je dostatočne vzdelaný alebo nie je schopný ho zmeniť, tak radšej zjednodušuje okolnosti ohľadom problematiky. Fyzika a gravitácia neustále pôsobí na našu štrukturálnu integritu a teda dotyčný popiera i zákony fyziky. Správne držanie tela je synchronizáciou kontraktilných a nekontraktilných tkanív na vytvorenie optimálnej kĺbnej centrácie, cez vyvážené ťažisko. Pokojové držanie tela by malo teda vyžadovať minimum svalovej kontrakcie alebo energie a účinok gravitácie by mal byť dostatočne kompenzovaný vnútornými silami na zabezpečenie vzpriameného držania tela. Čiže na akúkoľvek zmenu ťažiska musí nervovo-svalový aparát reagovať zmenou svalového napätia. Ak je táto zmena napätia dlhodobá, nastane adaptácia a možno i bolesť.

Samozrejme, že hrať sa s centimetrovými odchýlkami je skôr kontraproduktívne. Napr. ak je jedno z ramien o kúsok vyššie alebo jedna predná spina je v inom postavení ako druhá. Na druhej strane, aj takéto maličkosti dokážu v našej diagnostike niečo naznačiť alebo potvrdiť. S odstupom času som veľmi opatrný v tom, čo človeku poviem a snažím sa vo svojich zisteniach utvrdiť ďalšími testami, aby som v následnej náprave nestrieľal do vzduchu.

6. Postúra pri silách pôsobených na telo

Neprekrúcajme si výskum o bolesti a postúre, tak že zrazu biomechanike nebudeme prikladať žiadnu vážnosť. Pri intenzívnom cvičení by sa mal klásť ešte väčší dôraz na správne postavenie. Počas statických polôh sa vyvíja veľmi malý stres na naše kĺby. Vaše telo podstupuje túto formu stresu veľa krát za deň a je pravdepodobne dobre adaptované, aby sa s ním dokázalo vysporiadať. Naopak, pri takom stresujúcom cvičení ako je mŕtvy ťah alebo horizontálne rotácie s expanderom je mechanický stres oveľa väčší a vaše telo nemá príležitosť na takú adaptáciu. Preto záleží na vašej postúre pri mŕtvom ťahu, pri skoku a dopade, záleží pri behu a šprinte a iných aktivitách, kde sa vyvíja veľký stres na tkanivá. A preto je rozumné pri takýchto aktivitách vedome trénovať čo najlepšiu biomechaniku pohybu a neutrálne postavenie chrbtice pre optimálnejšie rozloženie a distribúciu stresu.

7. Zamerajte sa radšej na pohyb

Spôsob, akým sa budete pohybovať je oveľa dôležitejší než to ako vyzeráte pri státí alebo sedení. Často sa mi totiž stáva, že keď u klienta, ktorý má na prvý pohľad jednoznačne chybnú postúru (predsunuté držanie tela atď.) vyšetrím funkčné pohybové a silové testy, tak nimi prejde relatívne bez problémov. Tzn., že aj keď mal v statickej polohe problém v aktívnom pohybe problém byť nemusí.

Nerobte si teda ťažu hlavu z toho, že vám pri sedení poklesne hrudník. Namiesto toho sa uistite, že ste si zachovali schopnosť plne napriamiť hrudník, aby ste dokázali bez problémov vytlačiť váhu nad hlavu, rotovať a zachovať overhead (nad hlavou) mechaniku.